Existujú 2 názory na firemné plánovanie:
– nie je potrebný plán v písomnej podobe, je dôležitý len proces plánovania
– je dôležité mať systém plánov
Veľké firmy by mali mať strategické plány, malé firmy majú hlavne operatívne plány. Negatívnym javom je podceňovanie operatívneho riadenia likvidity, t.j. podceňujú sa plat. kalendáre na modelovanie príjmov a výdavkov. Ďalším negatívom je, že plány nie sú prepojené s motivačným systémom. Chýba aj kvantifikácia cieľov, vrátane časových, nákladových a výnosových odhadov.
História plánovania
História plánovania je spojená s rôznymi koncepciami makroekonomického plánovania:
1. direktívna ekonomika – úlohou manažmentu bolo stanoviť nenáročný, nízky plán, získať čo najviac dotácií, skrývať rezervy a plniť percentá nad 100 – normatívne plány
2. trhová ekonomika – indikatívne plánovanie – plánovanie nemá donucovací charakter, spája štátnu a súkromnú iniciatívu.
Zakladateľom harmonizácie je Francúz PAUL MASSEAU, rozoznáva 3 spôsoby harmonizácie:
– harmonizácia pomocou trhu – každý podnik si vypracováva vlastný plán k vzhľadom k požiadavkám trhu
– harmonizácia založená na moci – bol príznačný pre direktívny systém riadenia, plány sú rozpísané z centra
– harmonizácia na tzv. francúzsky spôsob – prostredníctvom “plánu národa“
Pri indikatívnom plánovaní ide o výmenu plánov a informácií medzi vládou a súkromnými podnikmi, t.j. vláda sa na základe predložených indikatívnych plánov usiluje podporiť tie projekty, ktoré sú v súlade s hospodárskou politikou, a to prostredníctvom dotácií, subvencií. V SR sa významnejšie neuplatňuje.
Pre získavanie informácií pre plánovanie slúži Vládny úrad pre stratégiu rozvoja spoločnosti, vedy a techniky SR.
Zakladateľom pojmu “plánovanie“ bol FAYOL v roku 1922, hovorí o dlhodobom plánovaní. Boom firemného plánovania bol v 60.-70. rokoch, keď sa vytvára systém podnikových plánov.